Bol to Ivanov nápad (Ivan – kolega, šéf), skúsiť vystúpiť na
Kilimanjaro (5895m). Povedal som si prečo nie, v takej výške som ešte nebol a tak sme sa koncom januára 2011 ocitli v cestovnej kancelárii BUBO. V ponuke mala zájazd
Kilimanjaro (5895 m) (Expedition) v termíne
06.12. - 14.12.2011
.
Veci som začal baliť 3.12. Nákup a príprava prebehli už skôr, takže v sobotu 3.12. som mal už len na starosti všetko pobaliť do jednej cestovnej tašky a zbaliť príručnú batožinu do lietadla. Po zbalení vecí som si ešte odskočil načerpať optimizmus na našu výročku.
V pondelok 5.12. som sa rozlúčil s rodinou a nasadol na vlak smerom Bratislava. V BA prenocujeme a 6.12. ráno letíme z Viedne do Amsterdamu.
6.12. – odlet pod Kilimanjaro
Ráno budíček o 02:15. Ešte rozospatí, neuvedomujúc si, že letíme cca 8000km ďaleko pod rovník, varíme čaj a raňajkujeme. O 03:15 prichádza taxík a vezie nás na Mlynské Nivy, kde presadáme do oktávky z BUBa. Zo Slovenska ideme len my dvaja. Rátali sme s tým, že nás pôjde viac ale asi už všetci boli. Oktávka nás zaviezla na Schwechat, odkiaľ o 06:50 letíme cez Amsterdam na Kilimanjaro airport.
Pod Kili lieta spoločnosť KLM, let z Amsterdamu trvá cca 08:25h, časový posun +2h, letisko je viac ako 400km pod rovníkom.
Na Kilimanjaro airport dosadáme o 20:50 miestneho času. Ešte v lietadle sa deetujeme, človek nikdy nevie aký komár si na neho sadne. Po vystúpení nás ovalilo teplo a vlhko. Teplota cca 30°C, akurát na polartekovú bundu čo som mal na sebe. Na letisku vypisujeme imigračné papiere a kupujeme za 50 USD víza. Potom sme nasmerovaní k pracovníkom imigračného. Tu si nás odfotili a chceli odtlačky. Tak som otlačil štyri prsty. Vedľa stojaca imigračná pracovníčka zdvihla palec akože OK. Tak som to pochopil, že som dobre otlačil prsty a tiež som zdvihol palec a povedal som jej s úsmevom “OK”. Nezdieľala so mnou moje nadšenie a sucho mu povedala “Not OK, also thumb”. Tak som otlačil aj palec.
Batožina došla OK. Vyšli sme do haly a tam už stál zástup domorodých sprievodcov s menovkami v rukách. Na jednej menovke bolo Vladimir x2. Po chvíli nejasností sa nám sprievodca predstavil ako Richard. Bude naši sprievodcom po celú dobu výstupu na Kili.
Z letiska sme išli autom do Moshi, hotel Bristol Cottages. nakoľko už bola tma prd sme videli kam ideme a či dobre. Po 1h sme boli na izbe, nesmelá sprcha a zaliezť pod sieťku. Richard síce tvrdil, že NO MOSCITOS ale na niečo tie sieťky nad posteľou viseli.
7.12. – cesta na Mandara Hut (2720 m.n.m.)
Ráno o 05:00 nás nečakane zobudil muezín. Celkom dobre spieval, ale kým som zareagoval, skončil.
Dnes by sme mali odísť o 09:00 k Marangu gate a odtiaľ sa dostať na Mandara HUT.
Na Kili (Uhuru peak) vedie niekoľko výstupových ciest. My sme išli cestou nazvanou Marangu route, pre jej obtiažnosť nazývanou CocaCola route. Ide o trasu ľahkú na terén ale obtiažnu na “air conditions”, ako nám bolo prezradené neskôr. Trasa vedie cez chaty. Možný je 5 dňový trek alebo 6 dňový, s 1 dňom na aklimatizáciu na Horombo HUT. My sme mali 6 dňový trek.
Popis trás napr. na http://www.climbingkilimanjaro.com
Do odchodu bolo ešte dosť času, tak sme sa odvážili zájsť na prvú stravu pod rovníkom. Na raňajky sme si odvážne dali praženicu a slaninu. Praženica bola úplne biela, ale hádam vajíčka boli zo sliepky.
Po raňajkách sme mali odísť o 09:00. Richard však prišiel až o 10:30, bol veľký traffic. Začali vianočné prázdniny, tak boli plné cesty. Vonku 30°C a vraj vianočné prázdniny.
Z hotela sme išli asi 1h k vstupu do parku – Marangu gate (1980 m.n.m.).
Marangu gate je vstupnou bránou na trasu Marangu route. Pre vstupom je potrebné sa zapísať a sprievodca zaplatí poplatok za vstup. Pre nás dvoch to bolo 46 USD. Neberú cash, takže je potrebné použiť kreditku. Ak sprievodcovi kreditka nefunguje, poplatok zaplatia turisti. Čo sa nám aj stalo.
Počas vybavovania vstupu začalo pršať. Dážď neustával a tak sme výstup začali v mokrom. Obliekli sme goráč, pršiplášte, na batoh obal proti dažďu a vyrazili. Čakalo nás asi 8,5 km v dažďovom pralese. Podľa informácií by nám to malo trvať 3h. Po 1,5h bola prestávka na obed. Kuchár, čo išiel s nami už bol na mieste a na prenosnom variči varil polievku z niečoho ako cibuľa. Našťastie prestalo pršať, tak sme na “lunch place” sušili veci a obedovali.
Výstup na Uhuru nie je oficiálne možný na vlastnú päsť. Vždy musí ísť s turistami certifikovaný sprievodca a iný personál. Majú to dobre zariadené, takto si riešia nezamestnanosť. Na nás dvoch bol jeden hlavný sprievodca – Richard, jeden asistent, jeden kuchár a dvaja nosiči. Asistent sprievodcu naviac robil aj nosiča. Sprievodcom sa nemôže stať každý. Musí prejsť etapou nosiča a asistenta sprievodcu a následne zložiť skúšky. Aj nosiči majú svoju organizáciu. Tá zabezpečuje aby nosiči boli rovnomerne vyťažený a teda aby si každý zarobil.
Druhá časť výstupu už bola bez dažďa, aj keď v dažďovom pralese sa o suchu nedalo hovoriť. Cez prales vedie príjemná cestička a sem tam sa dá zahliadnuť aj opica.
Na Mandara hut sme dorazili okolo 17:00. Nejedná sa o jednu chatu ale o zoskupenie chatiek. Dokonca sú oddelené chatky pre nosičov a sprievodcov od chatiek turistov. V chatke je len jedna miestnosť pre 4 ľudí. K nám zatiaľ nikoho nepridelili, tak máme aspoň kde sušiť veci. Tašky, ktoré niesli nosiči prešli zaťažkávacou skúškou ale spacáky našťastie ostali suché. Richard nám prišiel povedať niečo o večeri ale nerozumeli sme mu. Tak sme sa hodinu pretŕčali pred chatkou a čakali na ďalšie pokyny. Čas sme trávili komunikáciou s inými turistami. Do reči sme sa dali s jednou Švédkou, ktorá behá maratóny. Vyzerala plná energie. O pár dní sme ju stretli ako schádza z poslednej chaty úplne rozbitá. Otočila v 5000 m.n.m. a nechápala čo sa stalo.
Večere sme sa nakoniec dočkali. Na pomery urobil kuchár vynikajúce jedlo – polievka, pečené kúsky rýb, zemiaky, kapusta, ovocie.
8.12. – cesta na Horombo hut (3720 m.n.m.)
Ráno som zistil, že v noci opäť pršalo. Dážď som však nepočul, zato som počul chrápanie z vedľajšej chatky, ktorá bola stenou spojená s našou. Nocovali v nej štyria starší rakúski horský záchranári. V noci som sa zobudil o 03:00. Aj by som si išiel cvrknúť, ale z vonka sa ozývali všelijaké zvuky džungle tak som radšej do rána počúval hudbu. Vraj išlo o “black&white” opice.
Raňajky sme mali o 07:30 – hrianky, klobásky, omeleta. Dnes sme vyrazili okolo 8:30. Čakalo nás skoro 1000 m. prevýšenia. Cestou sme opustili pásmo lesa a prešli do pásma vresoviska.
Pri príchode na chatu nám kuchár spravil popcorn, dali sme si kávu a čaj. Na Horombo hut sme strávili 3 noci. Tu už bolo možné stretnúť ľudí, ktorí sa vracali z hora. Vyzerali veru všelijako.
Dnešná cesta bola rovinka s pár vyvýšeninami. Zajtra nás čaká “aklimatizačný” deň, výstup do 4100 m.n.m a zostup späť na chatu. Na chatke sme boli spolu s dvoma Kórejcami, ktorí mali 5 dňový trip a teda išli z Horombo priamo na Kibo hut. Jeden z nich bol profesioníálny horolezec, robil si 7 summits. Zliezol už Everest, K2, … ťažký kaliber.
Na Horombo sú kamenné záchody a sprchy pre turistov, drevené pre nosičov. Sprchu som opáčil a teplá veru netiekla.
9.12. – aklimatizačný deň (3720 – 4100 m.n.m.)
Noc bola strašná. Možno to bolo výškou alebo tuhým čajom, čo sme si dali na večeru ale obom sa nám ťažko dýchalo. Začal som byť z toho dosť nervózny. Do spacákov sme zaliezli okolo 20:00. Kórejci sa začali o 22:30 baviť, tak sme sa s Ivanom išli prejsť. Obloha bola bez mráčika, bolo vidieť Uhuru aj Mawenzi. Dokonca v doline svietilo aj Moshi. Prechádzka nám trochu prospela a spal som asi do 03:30. Potom som už len čakal v driemotách na svitanie.
Bezoblačné počasie pokračovalo aj ráno. O 09:30 sme vyrazili na aklimatizačný výstup k Zebra rocks – pásikavé skaly, čo vyzerajú ako zebra. Spolu s nami majú aklimatizačku aj dve Singapurčanky, tlupa 16 ročných báb z Austrálie, skupina Japoncov a iných.
Od chaty sme stúpali k Zebra rocks, 4020m.n.m. Urobili sme pár fotiek a poza rocks sme sa dostali do 4100. Odtiaľ sme už zostúpili na normálnu trasu na Kibo hut po ktorej sme sa vrátili späť na Horombo hut. Dnes sa k nám pridal aj Richardov asistent. Asi sme už dosť vysoko, tak aby nás mal kto znášať. Mal oblečené len rifle a tenisky.
Na Horombo hut sme boli späť už pre 13:00. Po obede sme driemali a bavili sa s ďalšími turistami (pár Japoncov, ktorí cestujú okolo sveta)
Strava: Na celej trase bol s nami kuchár a jeho pomocníci. Kuchár oficiálne varil len nám aj keď skladba stravy pre všetky skupiny bola rovnaká. Možno si kuchárov jednotlivé skupiny požičiavajú. V mieste nocľahu sú veľké spoločenské chaty s veľkými stolmi. každá skupina má vlastný obrus, ktorí rozprestrie na stole a naň poukladá plechovky kávy, čaju kakao, kečup, maslo a takto si to oddelia od druhej skupiny. Súčasťou stolovania je aj termoska s horúcou vodou, neznámeho pôvodu. Na stravu nás vždy prišiel zavolať jeden z pomocníkov. Ukáže nám naše miesto a donesie stravu. Nebol problém požiadať o vodu do vlastnej termosky alebo naplniť fľašu vodou.
10.12. – Výstup na Kibo hut (4800 m.n.m.)
Noc bola kľudná, niečo sme aj pospali.Ráno sme všetko zbalili a vyrazili na Kibo hut, 4800 m.n.m. Cesta trvala viac ako 5h, vresovisko sa zmenilo na vysokohorskú púšť.
Na Kibo hut už nie sú chatky pre 4 ľudí ale jedna veľká kamenná chata s miestnosťami. Do jednej sa zmestí 14 ľudí. Vyfasovali sme jedného Taliana a niekoľko 16 ročných Austrálčaniek.Začalo mi byť zle od žalúdka. Večeru sme do seba nasilu natlačili a zaliezli do spacákov. Budíček o 23:00.
Budúček bol už o 22:00, keď budili Austrálčanky. Niečo som aj pospal, cítil som sa dobre. O 23:30 vyrážame z Kibi hut na vrchol. Čaká nás prudké stúpanie na Gilman’s point a odtiaľ miernejším terénom na Uhuru.
Pár slovíčok:
JAMBO – naše ahoj
KARIBU – slovo, ktoré používal pomocník, keď nám priniesol jedlo. Najprv sme si mysleli, že je to jedlo z nejakého žívočícha a až po 2 dňoch sme zistili, že je to “welcome”
POLE, POLE – pomaly. Slovo často používané sprievodcom, keď sa ide príliž rýchlo.
HAKUNA MATATA – no worries (ako pre koho :)
11.12. – Deň s veľkým D (5500 m.n.m.)
Kráčalo sa mi dobre asi do 5300. Tam začala sranda. Musel som častejšie zastavovať, nohy akosi neposlúchali. V 5400 (meral som na hodinkách) som si sadol, že si oddýchnem kde sa vzala, tu sa vzala šabľa jak svet. Horalku, čo som pred 1h zjedol som precítil ešte raz. Tušil som, že je zle. Odhodil som všetky zábrany a batoh som prenechal sprievodcovi, ktorý doposiaľ išiel bez batoha so zápalkou v ústach a rukami vo vreckách. Prešli sme ďalších 100 výškových metrov a ďalšia šabľa. Navyše som si necítil prsty na nohách a rukách, začali sa mi triasť nohy. Hlava nebolela, ale začali sa mi do nej zakrádať myšlienky na návrat. Sprievodca mi ukazoval, že Gilman’s point je už blízko. Ale telo vypovedalo, tak sme to otočili. V 5500 m.n.m. som teda zapichol pokus o Uhuru peak. Cesta späť trvala dlho, pár krát som si sadol a oddychoval. Začal mi odmŕzať prst, ukrutne to bolelo. Asi naozaj mal na mále. Cestou sme stretali ďalšie skupiny, ktoré sa len šplhali hore.
Na Kibo som niečo pospal a o 08:00 sme už schádzali na Horombo hut, kde sme mali prenocovať.
12.12. – Arusha
Keďže nastali nejaké komplikácie, o ktorých písať nebudem, na Horombo hut začali zostupovať už v noci. Z Horombo hut ku Maranga gate sme sa zviezli džípom strážcov parku a od Gate nám zaviezli do Arushe, do 3* hotela. Hotel je situovaný v štvrti, kde by som sa po tme neodvážil. Konečne teplá sprcha a oddych. O 17:00 prišiel za nami Gottfried, kontakt Buba v Tanzánii a oboznámil nás s plánom na nasledujúci deň. Po večeri sme zaliezli do postele a spali do rána.
13.12. – Odlet domov
Keďže sme ešte nemali žiadne souveniers, rozhodli sme sa zájsť na miestny trh. Z recepcie nám zavolali taxík, ktorý nás odviezol na Fire road, kde sa nachádza tržnica. Nakoľko pohľad na trhovníkov v nás nevzbudzoval dôveru, dohodli sme sa s taxikárom, že po nás o 1h príde. Toto zabezpečilo, že sme za cestu na trh nemuseli platiť, však mu zaplatíme pri spiatočnej ceste!
Nakupovanie nás pohltilo. Bol zážitok dohadovať s miestnymi ceny a odolávať doslova fyzickým vťahovaním do jednotlivých stánkov.
Po návrate na hotel sme si dali obed, zbalili veci a odvoz na letisko. Na letisku sme boli už okolo 15:00, aj keď nám to letelo po 20:00. Lietadlo prišlo na čas. Zvláštnosťou odletu spod Kili je to, že sa neletí hneď do Amsterdamu ale let pokračuje ďalej do Dar es Sallam (1h letu). Tu cestujúci čakajú v lietadle, kým upratovači vymenia vankúše, deky… To trvá asi 1h. Potom nastúpia ďalší cestujúci a letí sa do Amsterdamu. Nočný let trvá asi 9h.
14.12. – Záver
Cez Amsterdam a Viedeň DOMOV!!!
Z toho, že som nedosiahol vrchol som sklamaný a ešte asi dlho budem. Netrepali sme sa tisíce km aby sme počúvali chrápajúceho Taliana. Stále vŕtajú pochybnosti. Nedalo sa urobiť tých 200 m aspoň na Gilman’s point? Odtiaľ je to už len 1,5 h na Uhuru.
Noc pred našim výstupom zomrel na vrchole Angličan. Vrchol dosiahol a pri zostupe jednoducho vypol. Tí, čo vyšli až hore stretli nosičov, ako ho znášali.
Čitateľom tohto blogu netreba vysvetľovať, že výstup končí až v základnom tábore. Aj keď pochybnosti ostávajú, myslím, že som urobil dobre keď som sa otočil.
Foto
výstupom na Khan Tengri a potom sa pomaly ukladáme spať. Nasledujúce ráno nám budík zvoní o 04:00, na prekvapenie teplota vonku nie je tak nízka, ako sme čakali v tejto nadmorskej výške. Nocovali sme vo výške cca 3300 m.n.m a teplota sa odhadom môže pohybovať okolo 6 stupňov. Balíme veci, ktoré nutne potrebujeme na výstup a za svetla čelovky vyrážame na náš dnešný cieľ, Peak Uchitel (4540m). Vonku nie je ani nohy, všetci ešte sladko spia a my začíname šlapať strmým šotolinovým chodníkom. Po asi hodine sa dostávame do sedla a odtiaľ na nie veľmi pevný bočný hrebeň, ktorý je miestami strmý, niekde zas presnežený. Aj keby sa zdalo že po mesiaci sme aklimatizovaní a nemôžeme mať už nijaký problém, vo výške asi 3900-4000 m.n.m začíname cítiť výšku, čo sa prejavuje v našom prípade chvíľkovou malátnosťou, únavou a bolesťami hlavy. Po menšej prestávke a doplnení energie energetickými gélmi pokračujeme smerom k nášmu vrcholu. Počasie je stále celkom OK, cestou robíme nejaké fotečky a po asi troch hodinách dosahujeme vrchol Peak Uchitel. Vychutnávame si výhľady, na vrchole trávime skoro hodinu a ked sa začínajú naťahovať mraky, pomaly začíname schádzať dolu. Naštastie neschádzame tou istou cestou ako hore, ale hľadáme snehové polia vedúce do žľabu, v ktorých sa dá fajn "lyžovať" a netrpia tak kolená. Dole sme ani nie za dve hodiny.Dnes sme to mali super naplánované, pretože po príchode do stanu sme stihli uvariť cestoviny a asi do desiatich minút začalo pršať. Najedení a správne unavení vegetíme v stane s pocitom, že práve sme "dali" poslednú vec, ktorú sme mali naplánovanú a že mesiac tu ušiel ako voda. Noc trávime ešte tu a ráno sa vydávame späť na cestu do Bishkeku. Zostup k Alp Lager hotelu nám dáva zabrať, nohy sú už unavené, hlava tiež úplne niekde inde, snažíme sa sústrediť na každý krok, aby sme zdraví prišli dole. Pri Alp Lageri sa snažíme zohnať odvoz, no neúspešne. Prezúvame topánky za sandále/tenisky a šlapeme asfaltovú cestu, ktorú sme už pôvodne nechceli ani vidieť :o). Po asi 4km pri nás zastavuje maršrutka s miestnymi nosičmi a berie nás za pár somov do Bishkeku. Večer trávime s kamarátom Tónom v miestnom podniku pri pivku a šašlíkoch (podobné nášmu špízu) a vychutnávame si náš posledný večer v krajine krásnych ľudí a hôr akou Kyrgyzstan bezpochyby je!
