Kyrgystan 2012 - Karakol

Budicek 4.00, v stane teplota 3C, vonku prizemny mraz. Velmi tazko sa nam vylieza z vyhriatych spacakov.  Zacina nas najtazsi den na treku Cong Kemin - Grigorievka. Ranajky mame velmi vydatne, ja si davam snickers a caj. O 5.00 stojime pred riekou, ktoru musime prebrodit. Ked vidim, ake pocity prejavuje Tomas po prebrodeni, tak mi hlavou prebieha mamina veta: Preco nemozes ist na dovolenku niekde k moru na dva tyzdne...? Este pol hodinu po prebrodeni mi omrza palec na nohe...


Naposledy sme sa ozvali z Biskeku, pred nakupmi potravin. Den nazad nam Tono (nas velky pomocnik pri zvitani sa s Kyrgyzstanom) ukazal potraviny, ktore sa nam bez neho nepodarilo za dve hodiny najst. Vecer, ked znovu sa stretavame s Tonom, nakupujeme, davame si baranie sasliky a kirgizske pivo.
Na druhy den sa presuvame do dediny Kaindy v doline Cong Kemin. Uz samotna cesta marsrutkou je velmi zaujimava. Nase velke batohy vyvolavaju velky obdiv u ostatnych spolusediacih. Cely cas debatuje so studentom energetiky Almazom, ktory ide pomahat svojmu bratovi na pole.

V sedle Ak-suu

V Kaindy nakupujeme posledne potraviny u babusky, ktora hovori peknou rustinou. Trek zacina nie moc optimisticky. Ani nevyjdeme za dedinu a zacina prsat. Nastastie po par minutach to prestava. Po ceste dolinou nas stretavaju ludia na moskvicoch, ladach, nakladnych autach. Niektori zastavia, podaju ruku, spytaju sa kam ideme, odkial sme, kolko vazia nase batohy a ideme dalej. Vecer prichadza dalsia burka, ktora nas nuti postavit stany. Na druhy den zistujeme, ze kusok nad nami je nadherne jazierko, kde by sme mali pekne miestecko pre nas stan...skoda, ze burka neprisla o pol hodiny neskor.

sedlo Ak-suu

Cim hlbsie v doline, tym menej aut, tym menej ludi. Tato vzdialenost od civilizacie tu vsak robi ludi ovela pohostinnejsich a milsich. Pozyvaju nas na caj, chlieb so smotanou, kumys (kobylie mlieko) atd. Mladsi clenovia maju az neuveritelnu uctu k starsim. Ked nas zbada jeden maly chlapec, prehovara nas aby sme prisli k jeho rodicom do jurty. Pred rodicmi posobi velmi hrdo, ze sa mu podarilo priviest hosti. Jeho otec nam slubuje, ze ak u nich prespime, ze zarezu barana. My musime ist vsak dalej. Ked sa pytame, ze kolko chcu za pohostenie, mavnou rukou, vyfotia sa s nami  a zapraju nam stastnu cestu.
Na konci doliny musime brodit niekolko riek. Jedna je vo vecernu hodinu tak vysoka a silna, ze nas nuti prenocovat  a pockat do rana, pokial jej hladina neklesne. Nas vystup do sedla Ak-suu  sev. (cca 4090m) nam trva asi sedem hodin. Po vymotani sa z nekonecneho sutoviska prechadzame obrovskym ladovcom a znovu sutou na najvyssi bod nasho treku. Vyhlady su nadherne - to je to co clovek pri mori nezazije:-). Mame pocit, ako keby sme boli v inom svete.

idylka s vodkou pri jazere Issyk Kool

Zostup do doliny Ak-suu je pre mna dost narocny, lebo moje lave koleno zacalo strajkovat. Po trinastich hodinach konecne rozkladame stan a  varime. Prechodom do druhej doliny sa menia aj ludia. Su tu zvyknuti viacej turistov. Za vsetkym vidia peniaze, komercia tu zacina vladnut vo velkom. Stretavame opiteho Kirgiza na koni, ktory chce od nas peniaze, vodku. Potom (urcitym sposobom) novodobeho Kirgiza, ktory vlastni Subaru Forester, stovky baranov, koni, krav. Poskytuje sluzby turistom a vedel by nam zohnat vsetko, co by sme si zazelali.
Mame za sebou 125km po vlastnych nohach... konecne sa kupeme, oddychujeme, popijame vodku  v Grigorievke, na "plazi" jazera Issyk Kool. V noci sa prezenie nad nami niekolko burok a rano sa presuvame do Karakolu. 
Dnes sa pokusime vybavit povolenia pre Inylchek (cinske pohranicie). Zatial nas vsade strasia , ze to bude trvat viacej ako sedem dni. Pozajtra ideme na dalsi trek do doliny Dzoty Oguz a Karakol cez sedlo Teleti. 
Uvidime, snad ked sa vratime z tohto treku, povolenie pre cinske pohranicie, budeme uz mat.
milan & tomas     


(P.S. Pre P. Machalu: ospravedlnujem sa za gramatiku:-)