Wildspitze (3768m, Jubiläumsgrat, PD, I)

… najvyššia hora Oetztálskych Alp, druhá najvyššia hora Rakúskych Alp. To sú všetko informácie, ktoré som sa dozvedel o Wildspitze až pár dní po návrate z tejto hory.


 Po 3,5hod „spánku“ mi zvoní budík o 2.30. Na moje šťastie nemusím šoférovať, tak sa ukľudňujem tým, že sa vyspím v aute. Tlačím do seba cestoviny a 3.30 sedím v Tomášovom aute smer Vent, Rakúsko. Na parkovisko na začiatku dediny Vent, prichádzame o 7.00 - presne ako švajčiarske hodinky. Jano s Lenkou nás už čakajú. Majú za sebou 9 hod. cestu zo Slovenska. Nezávidím im a som vďačný aj za tie moje 3,5hod spánku.

Na vrchole Wildes Mannle

O 7.30 vyrážame popod lanovku smerom na chatu Breslauer Hütte (2.844 m). Tomáš si pri výstupe spomenie, že nemá pri sebe peňaženku a musí sa vrátiť do auta. Keď máme chatu na dohľad, odbočujeme doprava smerom na Wildes Mannle. Tento kopec s výškou 3023m je naša malá aklimatizácia. Z vrcholu sú nádherné výhľady na Wildpsitze a okolité vrcholy. Vegetíme, niektorí si trochu zdriemnu. Pozorujeme ako schádzajú dve lanové družstva po ľadovci Rofenkarferner. Stále sa pohrávam s myšlienkou neísť na vrchol Wildspitze klasickou cestou ale cez NO (Jubiläumsgrat) hrebeň. Z Wildes Mannle zostupujeme smerom k ľadovcu Rofenkarferner. Z turistického chodníka odbočujeme krátkym výšvihom na ľadovec. Lenka sa cíti dosť unavená a rozhodla sa, že nás počká na chodníku. Na ľadovci nacvičujeme záchranu z ľadovcovej trhliny a snažíme sa teóriu premeniť na prax. Po dvoch hodinách to balíme (v trhline nikto nezostal) a schádzame znovu na chodník. Lenka sa vybrala sama smerom k chate, tak sa ju snažíme dobehnúť. Ľadovec a riečka pod ním vytvárajú úžasne divadlo. Fotím, fotím, fotím....
O 16.30 prichádzame na chatu. Tá praská vo švíkoch a jediný voľný stôl je v tieni. Wildspitze je módny kopec a vládne tu veľká komercia. Na chatu sa dá dostať z Ventu za 3hod. a v prípade použitia lanovky na Stablein (2.356 m) za 1,5hod.
V jedálničku majú guľášovú polievku, tak zásoby jedla, ktoré nosím celý čas na chrbte idú bokom:-) Žiaľ jedálniček, ktorý máme je platný len do 16.30 a my sme prišli pár minút neskôr. Ak chceme jesť musíme isť do chaty a môžeme si vybrať z večerného jedálnička. Ten je však už bez guľášovej polievky. Pri ubytovaní zisťujeme, že aj napriek rezervácii mesiac vopred budeme spať v „notlageri“ Trochu nás to všetko rozlaďuje. Jediná útecha je, že ubytovanie nás stojí 5euro (Alpenverein). Otázne je, či sa vyspíme. Nakoniec zisťujeme, že jedna čašníčka je Slovenka (a aj šéfka + ďalšia čašníčka). Na dlhší pokec nemá čas, lebo pri 190 ľuďoch, ktorí sú ubytovaní na chate, nestíhajú.

Západ slnka - ľadovec na taliansko-rakúskej hranici  

Tekutiny dopĺňame pivom a ja s Tomášom si dávame polievku (jej obsah si dávame vysvetliť čašníčkou) a Lenka s Janom špagety. Mne polievka chutí, Jano s Lenkou nie sú veľmi nadšení zo špagiet. Vyťahujem butylku s hruškovicou...
Ideme fotiť západ slnka, ale okolité hory sú v opare, tak len skúšame nacvakať pár obrázkov. Unavení umyjeme zuby a ideme si ľahnúť. Notlager vyzerá relatívne prázdne, dúfame, že sa nenaplní hlučnými a chrápajúcimi turistami.

Budík 4.00 – vyspal som sa mizerne a to aj napriek tomu, že v Notlageri bolo ticho (mal som štuple do uši). Ostatní turisti ešte tvrdo spia. My sme sa potichu o 4.40 bez raňajok vytratili z chaty. Rozhodli sme sa pre variantu cez Jubiläumsgrat, lebo sme tušili, že „Normálka“ bude vyzerať ako víkendová nemecká diaľnica.
Za čeloviek šlapeme pod ľadovec a na okraj ľadovca prichádzame pred 6.00. Pri rannom brieždení raňajkujeme a obliekame sa do sedákov. Napriek tomu, že ľadovec je bez snehu a trhliny sú viditeľné, sa naväzujeme. Na holom ľadovci nie sú viditeľné žiadné stopy, preto si hľadáme vlastnú cestu. Zopárkrát pri prekračovaní trhlín nadávam, že som nenarástol trochu viacej.
Pod južnou stenou Wildspitze je ľadovec pokrytý snehom a preto aj orientácia je už jednoduchšia. Niektoré snehové mosty vyzerajú dosť zaujímavo a modlím sa, aby sa pod mojou mušou váhou neprelomili.

Posledné kroky pod hrebeňom Jubiläumsgrat 

Veľmi rezkým tempom prechádzame popod NO hrebeň a jeho nebezpečne vyzerajúce preveje smerom k Rofenkarjoch. Nejdeme priamo do sedla, ale tesne pred skalným hrebienkom po prešliapanej stope priamo na hlavný hrebeň. Táto varianta je strmejšia ako sa zdalo odspodu a ja v duchu nadávam, že som si namiesto paličiek nevytiahol cepín. O 8.00 začína naša „hrebeňovka“. Línia celého hrebeňa je nádherná. Podmienky na hrebeni sú ideálne – nádherný tvrdý firn.
Snažíme sa držať odstup od okraja hrebeňa, aby sme nezleteli aj s prevejom do doliny (šlapaťznovu by to nechcel nikto z nás). Záverečný úsek na severný vrchol Wildspitze je 40 stupňový firnový hrebeň. Moje pľúca sa občasne posťažujú na nedostatok kyslíka, ale nie je to tak zlé ako na Dóme.
9.15 sme na severnom vrchole Wildspitze odkiaľ je to už len na skok na hlavný skalnatý vrchol, ktorý je o pár metrov vyšší. Tu sa začínajú hromadiť ľudia, ktorí vystúpili „Normálkou“ cez Mitterkarjoch.

Pohľad z vrcholu Wildspitze na Jubiläumsgrat

Trochu sa posilníme, urobíme povinné vrcholové fotky a zostupujeme skalnatým hrebeňom na ľadovec. Tesne pod skalným hrebeňom stretávame zástupy ľudí, ktorých „vypľula“ chata, na ktorej sme spali aj my. Ľadovec sa nám zdá celkom bezpečný, tak lano zostáva v mojom batohu. Zopár trhlín sa tu nachádza, ale dajú sa ľahko preskočiť.
 Slnko začína páliť a bez slnečných okuliarov by sme asi odtiaľto odišli so snežnou slepotou. Z Mitterkarjochu schádzame ľahkou zaistenou ferratkou až na ľadovec Mitterkarferner (ak sa to ešte ľadovcom dá nazvať). Na ferrate zasa nadávam, lebo niektoré umelé stupy asi robia len pre ľudí vyšších ako 180cm. Posledný úsek pod stenou sa schádza po strmom firnovom poli posypanom skalami. My sme si hrdinsky povedali, že to dáme aj bez mačiek a nechali sme ich v batohoch. Slnko urobilo z firnového poľa kašu, na ktorej bolo umenie sa udržať na vlastných nohách. Jano si  musel vyskúšať metódu brzdenia cepínom a našťastie po pár metroch sa zastavil. Keby sa nezastaví, tak by bol dole oveľa rýchlejšie ako my, ale jeho zadok by mal viacej ako jednu dieru.
Pod ľadovcom zhadzujeme ľadovcovú výstroj a ničíme zvyšné zásoby jedla. Ja konečne vyťahujem šalátovú uhorku, ktorú si už nosím dva dni zo sebou, ale nejako nikdy neprišlo na ňu.

Zostup dolinou Mitterkar 

Zostup dolinou, kde kedysi bol ľadovec Mitterkarferner a teraz je len kopa kamenia, trvá neskutočne dlho. Slnko neznesiteľne pečie a vietor nie a nie zafúkať.
O 14.00 znovu sedíme pred chatou Breslauer Hütte (ktorá zasa praská vo švíkoch) a lejeme do seba Radlery.
O 16.30 sa zvítavame s našimi autami na parkovisku vo Vente. Na naše prekvapenie zasa nikto nevyberá parkovné. Tu sa naše cesty zasa rozchádzajú: Jana s Lenkou čaká 7hodinová cesta do Luxemburska a mňa s Tomášom 3hodinová cesta do Nemecka. Jana ešte na rozlúčku poštípe čmeliak do nohy...a nádherný víkend v horách máme za sebou.

Zimný bivak pod Malým Kriváňom

V sobotu 8.4.2006 sme sa v malej skupinke ja (Janči Hoffman), Robo Nemček a Milan Luliak stretli na železničnej stanici v Žiline a vyrazili ranným vlakom do Strečna. Boli sme nabalený na dva dni s predpokladom, že prespíme asi niekde v záhrabe pod Malým Kriváňom.

Na stanici v Strečne sme stretli dobre naladený turistický párik, ktorý práve ukončil svoju túru. Tam kde iní končia, my začíname.Vybrali sme sa smerom k chate pod Suchým okolo Starhradu. Bol pekný slnečný deň a po snehu ani stopy. Robili sme z Roba srandu, že ponesie skialpy na chrbte po celom hrebeni. Výstup od Starhradu po chatu pod Suchým bol ako Nekonečný príbeh. Najhoršie bolo na tom, že sme si všetci zabudli kondičku niekde doma. Pri chate sme trochu oddýchli, posilnili sa a Robo konečne obul skilapy. Pod Suchým sa Robo oddelil od nás a pokračoval na Suchý severnejšou stranou. My sme využili prešliapaný turistický chodník. Zo začiatku bol sneh mäkký, ale posledných 50m pod vrcholom to bolo tvrdé a zľadovatené. Mali sme mačky v batohoch, ale boli sme príliš lenivý na to aby sme si ich obuli. Na vrhu pofukoval vetrík a my sme začali vyzerať Roba. Ubehlo asi 15-20 minút a Roba nikde. Robo nás veľmi prekvapil, keď prišiel po tej istej trase ako my.

To čo vyzeralo ako schodná cesta bol nakoniec zľadovatený prudký svah. Preto sa vrátil a išiel po našich stopách. Pokračovali sme po hrebeni cez Pekelník až pod Malý Kriváň. Ja s Milanom sme boli o niečo rýchlejší ako Robo a zhodnotili sme, že už je najvyšší čas začať hľadať nejaké miestečko na spanie. Skonštatovali sme, že bivak na Malom Kriváni je nevhodný. Milan sa rozbehol smerom na Veľký Kriváň pozrieť niečo lepšie. O niečo neskôr som si povedal, že pokiaľ tu nie je Robo, tak pôjdem za Milanom a pomôžem mu s prieskumom. Ako som išiel cestou necestou zbadal som za skalou návej s dierou. Začal som do snehu kopať, aby som zistil aké to je hlboké. Pri skúmaní sa mi prepadli nohy až po pás do snehu. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno, Milan a Robo v nedohľadne. Ani neviem ako som sa zachytil blízkej skaly a pomaly sa vyťahoval von. Keď som si znovu pozrel tu bezodnú jaskyňu, kde som mohol skončiť, vydýchol som si a pokračoval som v hľadaní, ale oveľa opatrnejšie. O chvíľu som našiel ďalšiu dieru, ale tá sa zdala plytkejšia. Tak som si povedal, že ak Milan nič lepšie nenájde, tak po menších úpravách tu noc prečkáme.

Milan sa vrátil bez úspechu, tak bolo rozhodnuté. Robo vytiahol čerstvo kúpenú lopatku Mamut a mohli sme začať kopať ako krtkovia. Do zotmenia nám zostávala asi hodina, ale miesta pre nás troch bolo ešte stálo málo. Vonku už začal vystrájať studený vietor a tak kopanie jaskyne bolo skôr vykúpením ako utrpením aj keď po celom dni sme už toho mali dosť. Nasťahovať sa nám podarilo v hodine dvanástej. Povyťahovali sme si najdôležitejšie veci a konečne si mohli uvariť niečo teplejšie do žalúdka. Nikto z nás ešte nespal v zime v bivaku, takže sme zaspávali tak trochu s neistotou či ten strop vydrží. Na potlačenie neistoty sme však mali svojho patróna „Starú mysliveckú“. Okolo 7.00 sme sa zobudili, naraňajkovali a uvarili čaj na cestu. Odskočili na potrebu, tá však trvala len najnevyhnutnejší čas, pretože vietor bol ešte studenší a silnejší ako večer. V záhrabe sme mali Havaj oproti tomu, čo bolo vonku. Robo zapol lyže a mohli sme vyraziť ďalej.

Veľký Kriváň sme traverzovali kvôli silnému vetru. Medzi tým sa Robovi pokazilo viazanie na skialpoch. Na stanici novej kabínkovej lanovky Robo to chcel zabaliť. Náš pôvodný plán bol dostať sa aspoň do Medziholia. Tušili sme však, že za takých podmienok asi posledný bus v Štefanovej nestihneme. Tak sme zhodli, že pôjdeme len na Poludňový Grúň. Na tento plán sme presvedčili aj Roba. Z Chlebu to už išlo ľahšie a aj vietor sa trochu umúdril. Predchádzajúci deň Robo zaostával, ale teraz nám ukázal len chrbát. Dole zjazdovkou sme si my pešiaci celkom dobre zalyžovali vo vibramách. Bol to pôžitok oproti schádzaniu cez leto. Zišli sme okolo sedačkovej lanovke až na Nový Dvor. Tam nás už čakalo vychladené pivečko, ktoré nám Robo objednal. Mali sme ešte 45minút, tak sme sa presťahovali do Koliby, najedli sa a znovu znižovali deficit tekutín v našom tele. V autobuse sme zistili, že naše „placačky“ ešte nezívajú prázdnotou. Vymysleli sme si hru, že na každej autobusovej zástavke si dáme kolečko. Našťastie nemali sme toho toľko, koľko bolo zástavok. Asi by sme to zdraví nezvládli. Na autobusovom v ZA sme sa rozlúčili s tým, že takúto akciu musíme ešte niekedy zopakovať. Prvá skúsenosť zo záhrabom bola úžasná a nezabudnuteľná.