Kyrgyzstan 2012 - Inylchek

Dnes okolo obeda sme sa vratili z treku do doliny Inylchek. Sami sme neverili, ze sa dokazeme drzat nasho planu a dnes prideme do Karakolu.
Uz samotny zaciatok tohto treku bol dost chaoticky. O marsrutke, ktora nas mala brat do dedinky Sachta-Dzergalang nikto na autobusovej zastavke nevedel. Az ked sme nachodili zopar kilometrov s batohmi a obehli viacerych vodicov, tak sme sa dovtipili, ze marsrutka  odtialto nepojde a presunuli sme sa na "hlavne" autobusove nastupiste. Cestovanie v marsrutke v Kyrgyzstane je pribeh sam o sebe. Clovek by neveril, kolko ludi sa zmesti do jednej dodavky. A nielen ludi, ale aj veci. Mysleli sme si, ze nase velke batohy budu problem, ale ked sme videli ako nakladaju domaci vrecia vselicoho do auta (do priestoru pre cestujucich), tak sme zostali kludni. Tomas, len poznamenal, ze caka kedy nalozia aj nejaku kravu do auta:-)

Trek nezacal uplne podla nasich predstav. Hlavne nie podla Tomasovych. Pocas dni v Karakole sme zanedbali rannu slivovicovu hygienu a Tomasovi sa to vypomstilo. To co sa snazil dostat do svojho zaludka pocas nasich oddychovych dni, bolo vonku za par hodin. Zabrala az endiaronova kura na druhy den. Napriek tomu sa nam podarilo prejst prvy den cez sedlo Dzergalan (3320m). Na druhy den Tomas dokazal slapat len na energetickych geloch a endiarone  takmer 14 hodin a presli sme dve sedla Ashutoor(3640m) a Echkilatasch (3720m). Doliny, ktore sme prechadzali, boli uzasne. Neuveritelny kontrast zasnezenych hor a zelenych luk, na ktorych sa pasli kone, kravy, jaky, ovce... Ludi stretavame len vynimocne a aj to len domacich pastierov. Jedini turisti, ktorych stretneme su Filip a Veronika z Ciech, ktori spali v tom istom guesthouse v Karakole ako my.  Prechod vojenskou zakladnou Echkilitasch nakoniec prebieha hladko a general, ktory kontroluje nase povolenia je velmi mily a radi nam ako pokracovat dalej okolo rieky Tjuz.
Pocasie je "stabilne", t.z. stabilne kazde rano je pekne a kazde pooobedie prsi. Na nase prekvapenie, nezazivame tu ziadnu burku. Nas "vrcholovy" den, kedy prekonavame sedlo Tjuz (4001m) nam vychadza ako z rozpravky (az zasa na to brodenie rieky pri teplote okolo 0 C rano o piatej). O 8.00 mame pred sebou dolinu Inylchek, ladovec Inylchek a vrcholy pohoria Tan-san. Hlavne Pik Nansena (5700m), ktory sa nachadza priamo oproti nam, je nadherny.
Obavany zostup 1200 vyskovych metrov do doliny Inylchek je nakoniec predsa lahsi a mojim kolenam setrnejsi ako som ocakaval. Obchadzanie sirokej rieky Inylchek cez morenu je asi najhorsim usekom celeho treku. Ani vystup a zostup zo sedla Tjuz nas nedokazal tak znicit, ako prechod morenou z jednej strany ladovca na druhu stranu ladovca.
Na siesty den prichadzame do oblasti nazyvanej At Dzailoo, kde sme cakali dalsiu vojensku zakladnu. Nachadzame tu "len" kemp cestovky Khan Tengri. Dozvedame sa, ze vecer ma prist vodic s piatimi turistami zajtra rano pojde prazdny do Karakolu. Toto by nam padlo velmi vhod, lebo zistujeme, ze z tohto zabudnuteho konca sveta sa asi inak nedostaneme. Do Karakolu to je cca 200km a prechadza sa cez sedlo s nadmorskou vyskou 3600m. Vodic ma prist okolo 17.00. Ked okolo pol siedmej nikto neprichadza, zaciname byt trichu nervozni. Ak nepride, nas dalsi plan sa dost skomlikuje. Nakoniec predsa prichadza asi s dvojhodinovym meskanim. Priviezol anglickych turistov. Podari sa nam dohodnut na cene 4000somov za auto. Nie je to malo, ale inu moznost nemame. V kempe zurocujeme nase "bohate" znalosti ruskeho jazyku a robime tlmocnikov medzi anglickou rodinkou a kirgizskym osadenstvom kempu.     
Siedmy den opustame dolinu Inylchek. Vo vojenskej zakladni Maddeiry berieme este Filipa s Veronikou.
Ich zazitky s neplatnymi povoleniami v pohranicnej oblasti su na par hodin rozpravania.
Po piatich hodinach jazdy v Mitsubishi Delica prichadzame do YakTour Guesthouse a zvitavame sa so Sergejom.
Zajtra sa presuvame naspat do hlavneho mesta Bishkeku a v nedelu do narodneho parku Ala Archa na nas posledny trek.
 
pozdravuju milan&tomas

P.S. sorry, ze nie su ziadne foto...s tymto internetom sa tu pracovat neda...a caka nas pivo:-)

Update 13.07.2012:
Dnes sa nam podarilo ziskat povolenia do cinskej pohranicnej oblasti! Zajtra skoro rano vyrazame na dalsi trek, pravdepodobne nepojdeme az k Merzbacher lake ale len na zaciatok ladovca do oblasti Inylchek. Vsetko bude zavisiet od pocasia a od moznosti ktore tu mame. 

Kyrgystan 2012 - Trekovanie v okoli Karakolu


Sme asi 100 vyskovych metrov pod jazerom Alakol (3532 m.n.m) kde sme planovali prespat. Nie vsak za takychto okolnosti. Cakame ucupeny pod obrovskym kamenom, zatial co okolo nas padaju krupy, hrmi a blyska sa. Blesky az na jeden, su celkom daleko od nas, burka sa vsak stale kruti nad nami. Po asi pol hodine, ked krupy trosku ustali sa rozhodneme pokracovat dalej pretoze nam zacina byt zima. 100 vyskovych metrov za pekneho pocasia nie je vela, no nas tu zima pekne vytrapila. Kazdu chvilu zastavujeme, zohrievame si ruky a obzerame sa do doliny ci sa mraky zacinaju trhat alebo nie... 

Jeti Oghuz dolina

Po dvoch ciastocne oddychovych, ciastocne organizacnych dnoch sa v sobotu rano vydavame na nas dalsi trek v oblasti Karakolu. Konkretne mierime do Jeti Oghuz (Kurort), dedinka nad ktorou sa nachadzaju asi najznamejsie cervene skaly v Kirgizstane. V Karakole sa nam podarilo vybavit dobru cenu u taxikarov, takze cestovanie tento raz nebolo nijak zaujimave. Kvoli fotkam bycich skal, slapeme na protilahly kopec, robime par zaberov a pokracujeme do doliny Jeti Oghuz. Pocas slapania nas predbieha niekolko aut co nam dava jasne najavo ze tento trek bude trosku frekventovanejsi ako ten predosli. V doline kvetov sa pri nas zastavuje sympaticky pan na BMW X5, prihovori sa, ponuka nam zvezenie. Vysvetlujeme mu, ze mi mame radsej slapanie, kochanie sa prirodou a vsetko si to fotime. Fotili ste uz uzbecke zeny?, pyta sa nas. Usmievame sa a odpovedame ze nie. Este sme ani nestihli dopovedat a uz krici na zeny ktore viezol v aute, ze maju vystupovat a dat sa nam odfotit :) Robime par fotografii, lucime sa a pokracujeme dalej. Prechadzame popri skupinke francuzov a po kratkej dobe si robime pauzicku na jedenie. Milan si vybera jedlo a popri tom narazi na rusky slovnik v ktorom mal zastrcenu mapu, rovno na vyrazoch, ktore nie ze by sme potrebovali ale schuti sme sa na nich zasmiali. Vies ako sa povie rychlovka po rusky?, pyta sa ma. Sunul, vinul, pobezal :)...po asi piatych minutach smiechu pokracujeme dalej. Nasim prvym cielom bolo najst vhodne mieste niekde v doline pod odbockou na sedlo Teleti. Prichadzame na zaciatok sirokej, velmi peknej doliny na ktorej konci sa tycila krasna hora. Brodime potok a tuto noc zostavame spat tu. Vecer robime par fotofgrafii a nechavame sa unasat krasou okolo seba. Dalsie rano zazivame mierny sok, voda v potoku je skoro ladova a brod cez nu bol narocnejsi ako sme si mysleli. Na konci doliny pred odbockou na sedlo Teleti prehodime par slov s guidom francuzskych turistov a pokracujeme svojou cestou. Trapim sa, tento vystup je pre mna zatial najtazsi. Bojujem s unavou, nohy su tazke a navyse zacinam pocitovat hlad. Milan vyzera v pohode, ide si svoje, rovnomerne tempo. Cestou do sedla stretavame asi 10 ceskych turistov ktori idu oproti nam. Pokecame a pokracujeme svojou cestou. Stupame velmi pomaly, navyse dost tazkym terenom. Ked zbadame pod sebou francuzskych turistov na chodniku, zistujeme, ze ten nas asi nie je ten spravny. Mali sme v GPS track ktory nevieme preco ale chodnik obchadzal. Pozrieme s Milanom na seba, je nam jasne ze minimalne par vyskovych metrov mame naviac. Stratili sme asi pol hodiny. Schadzame na chodnik, ja idem uz skutocne s posledneho. Snazim sa nezastavovat a stale slapat. Z posledneho prichadzam do sedla, prehupneme sa na druhu stranu, hladame nejake zavetrie a hned ako je to mozne vytahujem nieco pod zub. Po jednej cokolade, asi 20cm ruskej (hnusnej) klobasy a chlebe, znova zacinam vnimat. Vegetime v sedle, robime az jednu foto a pokracujeme do Karakol doliny kde si rozkladame nas stan pre dnesnu noc.

Vystup k jazeru Alakol

06:00 zvoni budik a my sa budime do noveho dna. Pocasie vyzera ok, cakame kym zasvieti na stan a vysusi nase vlhke veci. Slapame prijemnou travnatou dolinou na ktorej konci brodime rieku. Tu Milan prichadza na to ze niekde cestou mu vypadli tenisky, vracia sa po ne, zatial co ja travim cas fotenim koni pri rieke. Prechadzame most a zaciname stupat k jazeru Alakol. Stupanie je narocne, dnes musime nastupat asi 1000 vyskovych metrov. Zacina sa trosku mracit no pre slapanie je to vyborne pocasie. Cely cas slapeme popri rieke ktora je miestami velmi divoka, prechadzame popri malom jazierku pri ktorom si robime prestavku. Umyjem si hlavu, Milan

Jazero Alakol

dava nieco pod zub, nakladame batohy a pokracujeme. Teren zacina byt narocnejsi, stupanie tvrdsie a navyse zacina poprchat. Natahujeme na batohy covery a slapame dalej. Po asi desiatych minutach vsak zacina prsat. Lovim v batohu ponco, pockam na Milana a pokracujeme. Citelne sa ochladilo a dazd striedaju krupy. Milan mi oznamuje ze v doline to vyzera na poriadny dazd. Zrychlime krok a za stalych krup prichadzame pod prah jazera Alakol. Rozhodli sme sa burku preckat tu, ucupeny pod kamenom. Burka sa toci nad nami, okolo nas sa blyska, hrmi a padaju stale vacsie krupy. Zostavame pokojny a cakame kym to prejde. Po pol hodine sice este stale padaju krupy no uz sa neblyska, vyhnani zimou zaciname slapat poslednych 100 vyskovych metrov. Za staleho dazda a krup, prichadzame k jazeru Alakol, hladame miesto na stan, ktore nakoniec nachadzame na kamenej platni ktora ako jedina nie je podmocena dazdom. Staviame stan, vybalujeme veci, nastastie vsetko potrebne ostava suche a my sa balime do spacakov lebo potrebujeme zohriat. Uz je dobre, je teplo a neprsi na nas. Unaveny a v teple zaspavam. Budim sa na prichod nosicov francuzskych turistov. Vykuknem zo stanu, zdravime sa a spolocne nadavame na pocasie. Hladaju miesto na 3 stany, bohuzial pri nas ho tolko nie je. Prestava prsat, dokonca vychadza slnko. Vychadzame zo stanu, kontrolujeme ako to vyzera v doline. K jazeru prichadzaju aj samotny francuzi, su totalne vycerpani a vystraseni. Na kameni sedi francuzske dievca ktore place, ponukam jej nejake teple oblecenie a pomoc. Dakuje a odpoveda ze vsetko maju...Pocasie sa trosku zlepsuje, varime si veceru a dufame ze nasledujuce rano bude slnecne pretoze ho potrebujeme ako sol. Skutocne sa tak aj stalo, nasledujuce rano sa budime do modrej oblohy a netrpezlivo cakame kedy sa slnko prehryzie az k nam. Susime veci, ranajkujem, uzivame si pekne slnecne rano. Asi o desiatej dvihame kotvy, pretoze nad dolinou sa natahuju oblaky a nechceme znova zmoknut. Po hodine a pol prichadzame do sedla Alakol (3860 m.n.m) ktore nam ponuka neopakovatelne pohlady na jazero samotne, ako aj vrcholy Karakol, Przevalsky...Fotime a pripravujeme sa na zostup do doliny Alty Arashan. V sedle este stretavame nosica ktory "nosi" pre belgickych turistou. 20 clena belgicka skupina vyuziva sluzby 13 nosicov, pozrieme nechapavo s Milanom na seba, lucime sa a vydavame sa dole. Zostup je fantasticky, sotolina je hlboka a da sa v nej "lyzovat". Ani nevieme ako sme dole. Na zaciatku doliny stretavame dvoch malych kirgizskych chlapcov ktori nas sprevadzaju az do "dedinky" Alty Arashan ktora je znama svojimi horucimi pramenmi. Jeden z nich, v rodine strasne milej pani a jej syna Dzalila skusame aj my, no pred tym nam pani pripravila veceru v podobe domacej smotany, chleba a ayranu. Dobre vykupkany sa vydavame asi hodinu do doliny kde stanujeme. Kludnu noc nam narusil dazd a nejaky miestny ktory nam svietil do stanu a pytal cigaretu. Nastastie po tom ako sme mu povedali ze nemame odisiel. Tento den bol skutocne nadherny a urcite jeden z najkrajsich v Kirgizstane. Posledny den sme asi po 4 hodinovom slapani konecne nastupili do marsrutky smer Karakol, ubytovali sa a vyjedli asi pol mesta :). Dnes sme znova zistovali ake su moznosti nasho dalsieho trekovania. Vyzera ze povolenie mozno bude zajtra, no uvidime co nam dovoli pocasie... 



Pozdravuju Tomas&Milan

Kyrgystan 2012 - Karakol

Budicek 4.00, v stane teplota 3C, vonku prizemny mraz. Velmi tazko sa nam vylieza z vyhriatych spacakov.  Zacina nas najtazsi den na treku Cong Kemin - Grigorievka. Ranajky mame velmi vydatne, ja si davam snickers a caj. O 5.00 stojime pred riekou, ktoru musime prebrodit. Ked vidim, ake pocity prejavuje Tomas po prebrodeni, tak mi hlavou prebieha mamina veta: Preco nemozes ist na dovolenku niekde k moru na dva tyzdne...? Este pol hodinu po prebrodeni mi omrza palec na nohe...


Naposledy sme sa ozvali z Biskeku, pred nakupmi potravin. Den nazad nam Tono (nas velky pomocnik pri zvitani sa s Kyrgyzstanom) ukazal potraviny, ktore sa nam bez neho nepodarilo za dve hodiny najst. Vecer, ked znovu sa stretavame s Tonom, nakupujeme, davame si baranie sasliky a kirgizske pivo.
Na druhy den sa presuvame do dediny Kaindy v doline Cong Kemin. Uz samotna cesta marsrutkou je velmi zaujimava. Nase velke batohy vyvolavaju velky obdiv u ostatnych spolusediacih. Cely cas debatuje so studentom energetiky Almazom, ktory ide pomahat svojmu bratovi na pole.

V sedle Ak-suu

V Kaindy nakupujeme posledne potraviny u babusky, ktora hovori peknou rustinou. Trek zacina nie moc optimisticky. Ani nevyjdeme za dedinu a zacina prsat. Nastastie po par minutach to prestava. Po ceste dolinou nas stretavaju ludia na moskvicoch, ladach, nakladnych autach. Niektori zastavia, podaju ruku, spytaju sa kam ideme, odkial sme, kolko vazia nase batohy a ideme dalej. Vecer prichadza dalsia burka, ktora nas nuti postavit stany. Na druhy den zistujeme, ze kusok nad nami je nadherne jazierko, kde by sme mali pekne miestecko pre nas stan...skoda, ze burka neprisla o pol hodiny neskor.

sedlo Ak-suu

Cim hlbsie v doline, tym menej aut, tym menej ludi. Tato vzdialenost od civilizacie tu vsak robi ludi ovela pohostinnejsich a milsich. Pozyvaju nas na caj, chlieb so smotanou, kumys (kobylie mlieko) atd. Mladsi clenovia maju az neuveritelnu uctu k starsim. Ked nas zbada jeden maly chlapec, prehovara nas aby sme prisli k jeho rodicom do jurty. Pred rodicmi posobi velmi hrdo, ze sa mu podarilo priviest hosti. Jeho otec nam slubuje, ze ak u nich prespime, ze zarezu barana. My musime ist vsak dalej. Ked sa pytame, ze kolko chcu za pohostenie, mavnou rukou, vyfotia sa s nami  a zapraju nam stastnu cestu.
Na konci doliny musime brodit niekolko riek. Jedna je vo vecernu hodinu tak vysoka a silna, ze nas nuti prenocovat  a pockat do rana, pokial jej hladina neklesne. Nas vystup do sedla Ak-suu  sev. (cca 4090m) nam trva asi sedem hodin. Po vymotani sa z nekonecneho sutoviska prechadzame obrovskym ladovcom a znovu sutou na najvyssi bod nasho treku. Vyhlady su nadherne - to je to co clovek pri mori nezazije:-). Mame pocit, ako keby sme boli v inom svete.

idylka s vodkou pri jazere Issyk Kool

Zostup do doliny Ak-suu je pre mna dost narocny, lebo moje lave koleno zacalo strajkovat. Po trinastich hodinach konecne rozkladame stan a  varime. Prechodom do druhej doliny sa menia aj ludia. Su tu zvyknuti viacej turistov. Za vsetkym vidia peniaze, komercia tu zacina vladnut vo velkom. Stretavame opiteho Kirgiza na koni, ktory chce od nas peniaze, vodku. Potom (urcitym sposobom) novodobeho Kirgiza, ktory vlastni Subaru Forester, stovky baranov, koni, krav. Poskytuje sluzby turistom a vedel by nam zohnat vsetko, co by sme si zazelali.
Mame za sebou 125km po vlastnych nohach... konecne sa kupeme, oddychujeme, popijame vodku  v Grigorievke, na "plazi" jazera Issyk Kool. V noci sa prezenie nad nami niekolko burok a rano sa presuvame do Karakolu. 
Dnes sa pokusime vybavit povolenia pre Inylchek (cinske pohranicie). Zatial nas vsade strasia , ze to bude trvat viacej ako sedem dni. Pozajtra ideme na dalsi trek do doliny Dzoty Oguz a Karakol cez sedlo Teleti. 
Uvidime, snad ked sa vratime z tohto treku, povolenie pre cinske pohranicie, budeme uz mat.
milan & tomas     


(P.S. Pre P. Machalu: ospravedlnujem sa za gramatiku:-)