V sobotu 8.4.2006 sme sa v malej skupinke ja (Janči Hoffman), Robo Nemček a Milan Luliak stretli na železničnej stanici v Žiline a vyrazili ranným vlakom do Strečna. Boli sme nabalený na dva dni s predpokladom, že prespíme asi niekde v záhrabe pod Malým Kriváňom.
Na stanici v Strečne sme stretli dobre naladený turistický párik, ktorý práve ukončil svoju túru. Tam kde iní končia, my začíname.Vybrali sme sa smerom k chate pod Suchým okolo Starhradu. Bol pekný slnečný deň a po snehu ani stopy. Robili sme z Roba srandu, že ponesie skialpy na chrbte po celom hrebeni. Výstup od Starhradu po chatu pod Suchým bol ako Nekonečný príbeh. Najhoršie bolo na tom, že sme si všetci zabudli kondičku niekde doma. Pri chate sme trochu oddýchli, posilnili sa a Robo konečne obul skilapy. Pod Suchým sa Robo oddelil od nás a pokračoval na Suchý severnejšou stranou. My sme využili prešliapaný turistický chodník. Zo začiatku bol sneh mäkký, ale posledných 50m pod vrcholom to bolo tvrdé a zľadovatené. Mali sme mačky v batohoch, ale boli sme príliš lenivý na to aby sme si ich obuli. Na vrhu pofukoval vetrík a my sme začali vyzerať Roba. Ubehlo asi 15-20 minút a Roba nikde. Robo nás veľmi prekvapil, keď prišiel po tej istej trase ako my.
To čo vyzeralo ako schodná cesta bol nakoniec zľadovatený prudký svah. Preto sa vrátil a išiel po našich stopách. Pokračovali sme po hrebeni cez Pekelník až pod Malý Kriváň. Ja s Milanom sme boli o niečo rýchlejší ako Robo a zhodnotili sme, že už je najvyšší čas začať hľadať nejaké miestečko na spanie. Skonštatovali sme, že bivak na Malom Kriváni je nevhodný. Milan sa rozbehol smerom na Veľký Kriváň pozrieť niečo lepšie. O niečo neskôr som si povedal, že pokiaľ tu nie je Robo, tak pôjdem za Milanom a pomôžem mu s prieskumom. Ako som išiel cestou necestou zbadal som za skalou návej s dierou. Začal som do snehu kopať, aby som zistil aké to je hlboké. Pri skúmaní sa mi prepadli nohy až po pás do snehu. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno, Milan a Robo v nedohľadne. Ani neviem ako som sa zachytil blízkej skaly a pomaly sa vyťahoval von. Keď som si znovu pozrel tu bezodnú jaskyňu, kde som mohol skončiť, vydýchol som si a pokračoval som v hľadaní, ale oveľa opatrnejšie. O chvíľu som našiel ďalšiu dieru, ale tá sa zdala plytkejšia. Tak som si povedal, že ak Milan nič lepšie nenájde, tak po menších úpravách tu noc prečkáme.
Milan sa vrátil bez úspechu, tak bolo rozhodnuté. Robo vytiahol čerstvo kúpenú lopatku Mamut a mohli sme začať kopať ako krtkovia. Do zotmenia nám zostávala asi hodina, ale miesta pre nás troch bolo ešte stálo málo. Vonku už začal vystrájať studený vietor a tak kopanie jaskyne bolo skôr vykúpením ako utrpením aj keď po celom dni sme už toho mali dosť. Nasťahovať sa nám podarilo v hodine dvanástej. Povyťahovali sme si najdôležitejšie veci a konečne si mohli uvariť niečo teplejšie do žalúdka. Nikto z nás ešte nespal v zime v bivaku, takže sme zaspávali tak trochu s neistotou či ten strop vydrží. Na potlačenie neistoty sme však mali svojho patróna „Starú mysliveckú“. Okolo 7.00 sme sa zobudili, naraňajkovali a uvarili čaj na cestu. Odskočili na potrebu, tá však trvala len najnevyhnutnejší čas, pretože vietor bol ešte studenší a silnejší ako večer. V záhrabe sme mali Havaj oproti tomu, čo bolo vonku. Robo zapol lyže a mohli sme vyraziť ďalej.
Veľký Kriváň sme traverzovali kvôli silnému vetru. Medzi tým sa Robovi pokazilo viazanie na skialpoch. Na stanici novej kabínkovej lanovky Robo to chcel zabaliť. Náš pôvodný plán bol dostať sa aspoň do Medziholia. Tušili sme však, že za takých podmienok asi posledný bus v Štefanovej nestihneme. Tak sme zhodli, že pôjdeme len na Poludňový Grúň. Na tento plán sme presvedčili aj Roba. Z Chlebu to už išlo ľahšie a aj vietor sa trochu umúdril. Predchádzajúci deň Robo zaostával, ale teraz nám ukázal len chrbát. Dole zjazdovkou sme si my pešiaci celkom dobre zalyžovali vo vibramách. Bol to pôžitok oproti schádzaniu cez leto. Zišli sme okolo sedačkovej lanovke až na Nový Dvor. Tam nás už čakalo vychladené pivečko, ktoré nám Robo objednal. Mali sme ešte 45minút, tak sme sa presťahovali do Koliby, najedli sa a znovu znižovali deficit tekutín v našom tele. V autobuse sme zistili, že naše „placačky“ ešte nezívajú prázdnotou. Vymysleli sme si hru, že na každej autobusovej zástavke si dáme kolečko. Našťastie nemali sme toho toľko, koľko bolo zástavok. Asi by sme to zdraví nezvládli. Na autobusovom v ZA sme sa rozlúčili s tým, že takúto akciu musíme ešte niekedy zopakovať. Prvá skúsenosť zo záhrabom bola úžasná a nezabudnuteľná.
