Máme to za sebou. Cestu dlhú 8000km. Cestu z Moskvy do Pekingu, transsibírsku a transmongolskú magistrálu. Cestu, ktorú domáci v snahe prilákať turistov, nazývajú epickou. Neviem čo tým myslia, ale ak pospávanie na lôžku, hranie kariet a pitie vodky, tak sa trafili.
0 km
Do Moskvy sme prileteli 10.6., nočným letom z Viedne o 04:55 moskovského času (MT). Na letisku nás už čakala moskovská sprievodkyňa Galina. Naložili sme sa do busu a vydali leningradskou diaľnicou na zrýchlenú prehliadku Moskvy. Zrýchlenú preto, lebo o 13:05 nastupujeme do vlaku, smer ďaleký východ.
Galina sa snažila zhostiť svojej úlohy čo najlepšie, rozprávala a rozprávala, až sme zaspali. Prebralo nás zastavenie autobusu pri Chráme Krista Spasiteľa. Prehliadka pokračovala Novodievčím kláštorom, Lomonosovovou univerzitou a nakoniec McDonald, kde inde ako pri Kremli.
Posilnení kávou, raňajkami a návštevou toalety sme vyrazili na Krasnoju Ploščaď - Kremeľ, Leninovo mauzóleum, Chrám Vasiľa Blaženého. Zarazil ma rozmer námestia, čakal som, že bude väčšie. Nevedel som si predstaviť, kde sa vopchali všetci tí vojaci a technika pri prehliadkach, čo sme sledovali za socializmu.
Počkali sme na 10:00 a vyrazili do Gumu, známeho nákupného centra na Červenom námestí. Cieľom neboli nákupy, tie si vraj nikto z normálnych Moskovčanov nemôže dovoliť, ale zmena euríkov za rublíky. Našli sme banku s kurzom 1e:46rub. Zmenili sme po 70e na hlavu, čo nám bohato stačilo na cestu Ruskom. Ak by ste potrebovali, mám ešte nejaké doma.
Po získaní lokálnej meny sme konečne získali aj kúpnu silu. Presunuli sme sa Jaroslavsky vakzal, odkiaľ nám odchádzal vlak. Do odchodu sme mali ešte 1,5 hodiny, čo bolo aj plánované, keďže bolo potrebné nakúpiť poživeň do vlaku na 2-3 dni. Oproti stanici, cez cestu, sa nachádzajú potraviny. Nakúpili sme hlavne pečivo, nejaké salámy, slaninu, syr. Potraviny sa dajú dokúpiť aj na peróne, alebo vo vlaku. Horšie je to s vodkou, ktorú vo vlaku ani na stanici nekúpite. Tú sme nakúpili v množstve 4 fľaše na hlavu. Keďže nás bolo 11, celkom pekne sme zvonili.
Blížil sa čas odchodu, tak sme sa presunuli k vlaku. Pri rutinnom sčítavaní osadenstva sme zistili, že jeden člen chýba. Do odchodu 20 min. a o jedného menej. Sprievodcu obchádzala hystéria, aj keď neskôr tvrdil, že všetko mal pod kontrolou. Nakoniec sa člen osadenstva našiel. Oneskoril sa a stratili sme sa mu. Miestni ho síce na nástupište navigovali, ale smerom na východ odchádzal spolu s našim vlakom ešte jeden a samozrejme sa dostal na nástupište k tomu druhému k vlaku. Prešiel celým dlhým nástupišťom, ale keď nás nikde nevidel vrátil sa na začiatok. Vzrastajúcu paniku mu ukončil až pohľad na našu skupinu na druhom nástupišti.
13:05 – a je to tu. Nastupujeme na vlak, v ktorom strávime 4 noci.
Tešíme sa na dežurné, na to ako v sprche spláchneme prach a pot z celého dňa a potom si, pekne osprchovaní, pripijeme na cestu prvým hltom vodky. Ale chyba lávky… Namiesto dežurných sme mali chlapov, ktorí už od Moskvy vyzerali, že toho majú dosť a samozrejme sprchy ňet. Zmenili sme teda plán a vodku sme si dali len čo sme zložili batohy.
Vybalili sme proviant a začali sa zoznamovať so životom vo vlaku.
Ako prvú vec je potrebné si zistiť itinerár (razpisanie).
Je to doslova životu potrebné, pretože niekoľko desiatok minút pred väčšími zastávkami a niekoľko desiatok minút po odchode sú tzv. sanitárne zóny, kedy je toaleta vo vlaku zatvorená. Ak si teda nenaplánujete potrebu podľa itinerára, môže sa stať, že počas prechodu vlaku stanicou sa dosť spotíte. Dobu zatvoreného WC môžu výrazne ovplyvniť vzťahy so sprievodcom, ktorý WC zatvorí neskôr a otvorí skôr. Druhá nevyhnutná vec pre život vo vlaku je teda vzťah s dežurným.
Na jeden vozeň pripadajú dvaja sprievodcovia. Majú zmeny po 12h. Ich úlohou je zamykať WC, otvárať WC, otvárať dvere na zastávkach, upratovať, predávať suveníry a informovať, ako dlho vlak na stanici stojí. Niekedy sa reálna doba zastavenia vlaku nezhoduje s dobou v itinerári.
957 km – Kirov
Ráno 11.6. Prehupli sme sa cez prvé časové pásmo. Takýchto prehupnutí nás čaká ešte asi 5. Odchody vlakov na staniciach ako aj itinerár je v moskovskom čase. Na hodinkách sme držali moskovský čas, v hlave čas doma (MT-2) a čas na jednotlivých nástupištiach sme ani neregistrovali. Postupne sa aj tak všetko prevrátilo, keď sme ráno vstali, vo vlaku boli raňajky, vyšli sme pred stanicu a tam už bol obed.
1317 km – Verešagino
Neplánovane sme stáli asi 1h namiesto 2 min. Áno, aj taký vlak ako chodí na ruskej transibírskej magistrále sa môže občas neplánovane zastaviť.
1777 km – hranica medzi Európou a Áziou
Prechod z Európy do Ázie je vyznačený obeliskom. Keďže všetky okná boli obsadené, snažil som sa prejsť na koniec nášho vagóna, aby som mal lepší výhľad a možnosť odfotiť. A kurňa, keď som prechádzal cez dvere, počul som nadšené výkriky “Vidíte, tam je ….”. Kým som sa spamätal, už tam nebol. Takže žiadna fotka, žiaden pohľad na koniec Európy a začiatok Ázie.
1818 km – Jekaterinburg
Krásna stanica, kde som si zažil miernu paniku z nenastúpenia do vlaku.
Vlak zastavil na 2. koľaji. Stáli sme 27 min, tak sme sa vybrali pozrieť si stanicu. Síce dosť lialo, ale to nás neodradilo. Keďže sme stáli na druhej koľaji a náš vozeň bol posledný, nechcelo sa nám popri celom vlaku a cez podchod míňať čas, tak sme prešli cez 1. koľaj a už sme boli na stanici. Vnútro stanice je krásne, lustre, vitrínky. Popozerali sme, nakúpili suveníry a pobrali sa späť do vlaku rovnakou cestou. Keďže pršalo, cestou sme sa predierali množstvom ľudí, ktorí sa skryli pred dažďom vo vchode. Vyšli sme na nástupište a hľa, na 1. koľaj prichádzal vlak. Možnosť skočiť pred lokomotívu a dostať sa tak na 2. koľaj som hneď zavrhol. Druhá možnosť bola vrátiť sa späť cez ten dav ľudí, nájsť vchod do podchodu a potom z podchodu vybehnúť na správne nástupište. Do odchodu 5 min. a panika vzrastala. Našťastie som natrafil na ďalších našich a spoločne sme našli podchod a správne nástupište.
2716 km - Omsk
Rýchly výbeh na stanicu a späť do vlaku. Bolo okolo 12:00 nejakého pásma, čas na obed.
Vo vlaku sme sa stravovali z toho, čo sme nakúpili pred odchodom. Ako som písal, boli to hlavne salámy, slanina, nejaký syr, ovocie a zelenina. V každom vozni sa nachádzal “kotol”, v ktorom bola vrelá voda. 
Tá sa dala využiť na zaliatie čaju, kávy alebo polievky. Fungovalo to na elektriku a keď vlak dlhšie stál, sprievodca (ak sa mu chcelo) rozkúril a teplo udržiaval pomocou uhlia.
Lokálnu stravu bolo možné kúpiť od miestnych ľudí na nástupištiach (blinky, ryby, vodu) alebo od tetušky z jedálenského vozňa. Tá ponúkala hlavne pelmele - mastné, plnené mäsom. Bolo to vynikajúce.
Okrem čínskeho vlaku sa všade nachádzal aj jedálenský vozeň. Stravu bolo možné kúpiť aj tam, ale boli malé porcie a bola predražená. Pitný režim sme riešili nákupom 5L minerálok a pivom v jedálenskom vozni.
3040 km – Barabinsk
Dlhšia zastávka, ktorú sme využili na doplnenie zásob a fotenie starých lokomotív.
A späť do vlaku.
3343 km – Novosibirsk
Prestávka 54 min. Prehliadka stanice. Pred stanicu sme sa neodvážili zájsť, bola veľká tma.Po návrate do nášho vagóna sme sa chystali spať. Chystanie na spánok spočíval v niekoľko hodinovom hraní kariet, pití vodky a pokusu o hygienu. Na hygienu bolo k dispozícii štandardné soc. zariadenie, aké býva vo vlakoch.
Časom sme hygienu vylepšili a nebol problém umyť si vlasy alebo hoci aj osprchovať sa.
4098 – Krasnojarsk
Náš vagón už nie je posledný. Za nás pripojili 3. triedu.
Vo vlaku sa nachádzajú vozne 1., 2, a 3. triedy. My sme mali druhú triedu, kde boli kupé po štyroch. Dvaja dole a dvaja hore.
1. trieda má kupé po dvoch a 3. trieda je open space. Žiadne kupé, všetko otvorené a všade ležadlá.
Pre ilustráciu pripájam foto z ňeťu.
4687 km – Nižnedinsk
Posledná zastávka pre výstupom v Irkutsku. Vlak stojí aj na ďalších, ale to budeme spať, keďže skoro ráno končíme prvú časť cesty vlakom.
5193 km – Irkutsk
Vystupujeme. Dosiahli sme prvý bod, kde nebudeme nocovať vo vlaku. Po jemných raňajkách v pristaničnej reštaurácii sme nastúpili do autobusu a vydali na prehliadku Irkutska.
Zaujímavosťou mesta je jeho znak, čo mal byť pôvodne bobor.
Po prehliadke presun do dedinky Listvyanka, a konečne, po pár dňoch všelijakej hygieny, sprcha. Krátky oddych a vyrážame k Bajkalu. A čo sa dá pri Bajkale, ktorý obsahuje 20% pitnej vody na Zemi, robiť? No samozrejme sa okúpať a znečistiť ho. Zašli sme na miestnu pláž.
Keď som však videl naobliekaných ľudí a nikoho vo vode, došlo mi, že bude asi studená. Ale čo už, keď sme tu. Odvážne sme sa vyzliekli, čím sme spôsobili medzi miestnymi mierne “pozdvižení” a šupli sa do vody. Bola teda feeeest studená. Rýchlo sa potopiť po krk, dúfajúc, že fotograf zachytí ten správny moment a utekať von. Dokonca aj fotenie na brehu s nohami vo vode nie je bohvie čo.
Po získaní citu v končatinách a vysušení sme sa prešli na miestny trh, dali si šašliky, pozreli ryby s 80% tuku (s mladými sa vraj miestny hrajú tak, že ich položia na asfalt a oni sa úplne rozpustia) a vrátili sa do izby, kde sme tvrdo zaspali až do 19:30. Spali by sme asi až do rána, ale hlad bol veľký. Navyše keď sme mali rezervovaný stôl v neďalekej reštaurácii. Ale chyba. Takú obsluhu aká bola tam som ešte nezažil. Totálna ignorancia. Doslova sme si vynútili aby nám doniesli aspoň boršč. Dúfam len, že do neho nenapľuli. Keď sa obsluha nemala ani k ponuke nápojov, znechutene sme zaplatili a pobrali sa preč. Chceli sme to spláchnuť vodkou v neďalekej reštaurácii. Ale ďalší šok. Vraj je vodka u nich drahá, aby sme si išli kúpiť fľašu do obchodu. Nuž, čo. Poslúchli sme radu, kúpili vodku v obchode a pri Bajkale pozorovali západ slnka.
Keď slnko zapadlo, ochladilo sa a keďže Bajkal skrýval ešte mnohé tajomstvá, presunuli sme sa objavovať ich na izbu.
15.6.2014 – Smer Mongolsko
Odchod od Bajkalu. Chvála bohu, ďalší západ slnka by som už ťažko prežil. Cestou späť do Irkutska sme sa zastavili v Bajkalskom múzeu, kde sme zistili, prečo je také čisté a v skanzene Taltsy, čo je niečo ako náš skanzen oravskej dediny.
Na obed sme ochutnali miestneho omula, surovú zmrazenú rybu s octom a nejakým korením. Tváril som sa, že je to chutné, ale polovicu som vyhodil.
V Irkutsku nákup potravín, o 22:02 miesteho času (17:02 MT) nasadáme do vlaku smer Ulanbátar.
Dostali sme sa do novšieho vagóna, už sú aj koberčeky a v kupé bol aj televízor. Bohužiaľ ruské dráhy nezakúpili licenciu na programy a teda sa nedalo nič pozrieť.
5642 km – Ulan Ude
03:00 MT začínam tušiť, že ten pomarančový džús som si nemal dať.
03:30 MT ten džús som si fakt nemal dávať
06:50 MT už je dobre
V Ulan Ude sme sa odklonili na transmongolskú magistrálu, ktorá nás zavedie cez Mongolsko do Pekingu.
5895 km – Nauški
Hranica Ruskej federácie s Mongolskom. Podľa času, ktorý sme na tejto zastávke strávili, Rusi pravdepodobne pašujú do Mongolska nejaké cigarety, drogy alebo ľudí. Stáli sme v stanici asi 6h a zažili sme 3 colné prehliadky. Od kontroly pasov až po rozoberanie kupé a kontroly tašiek psom. Zobrali nám pasy, ale našťastie nás pustili z vlaku a mohli sme sa ísť prejsť po dedine. Síce pršalo ale vyšli sme na najbližší kopček, kde sme slávnostne vypili plechovku piva a nechali ju tam (aj s podpismi) pre ďalšie generácie (keď pôjdete okolo, skúste pozrieť, či tam ešte je :).
Konečne sme sa pohli, netešili sme sa ale dlho, pretože na prvej mongolskej stanici nás čakali mongolskí colníci. Zjavne nedôverujú tým ruským a skontrolovali nás dôkladne ešte raz.
17.6.2014 – Ulanbátar
O 5:40 sme tu. V bájnom meste Chingischána, v predstavách z detstva miesto júrt, Mongolov preháňajúcich sa na koňoch a barbarov. Ale realita bola celkom iná. Ulanbátar je veľké moderné mesto s chaotickou dopravou a obchodmi ako Prada na hlavnom námestí. Nuž aspoň Mongoli vyzerali ako Mongoli.
Ubytovali sme sa neďaleko stanice v Khabu hoteli a išli zmeniť peniaze. Kurz bol 1e=2500 tugrikov, čo pri zmene 100E dáva celkom slušnú kôpku bankoviek. Bol problém ju niekam uložiť. Tento deň sme prešli mesto – budhistické miesta, národné múzeum Mongolska, pamätník rusko-mongolského priateľstva (postavený ešte pred tým ako sa rozkmotrili), kultúrne predstavenie (miestny dvojhlasný spev je zapísaný ako svetové dedičstvo UNESCO).
Vyskúšali sme mongolský čaj.
Ide o hrniec prevareného jačieho mlieka, do ktorého sa dá jeden sáčok pigi čaju, ryža, maslo, sušené mäso, povarí sa to, scedí a podáva turistom. Nebolo to zlé, trocha nasladlé. Keďže sme boli v krajine Chingischána, skoro všetko bolo Chingis: Chingis v múzeu, Chingis na námestí pomenovanom po Chingisovi, Chingis pivo (jedno stálo 5200 tugrikov), Chingis vodka. Mongoli sú posadnutejší Čingischánom ako my Jánošíkom.
18.6.2014 – národný park Terelj
Presúvame sa do národného parku, kde strávime noc v jurte. Mongoli majú aj najväčšiu jazdeckú sochu na svete. Nebudem napínať, áno, ide o sochu Chingischána. Nachádza sa na kopci Tsojin Boldog, je fakt veľká s nádhernou stepou okolo, kde sa preháňajú kone
Keďže sme boli v stepi, zahrali sme sa na Mongolov a nasadli na kone aj my.
Miestni z nás museli mať riadnu srandu. Hlavne keď sa okolo nás preháňali na koňoch 9 ročné deti.
Prostredie národného parku je nádherné.
Po návrate z bojovej výpravy (otlačené zadky, modriny, chôdza naširoko) sme odovzdali pozdravy miestnej mládeži
a uchýlili sa na nocľah do júrt
19.6.2014 – spät do Ulanbátoru
Prší celý deň. Nevadí, vrátili sme sa späť do Ulanbátoru, navštívili chrám posledného mongolského chána, nejaký shopping na ďalšiu cestu a oddych na hotely. Na večeru sme si dali baraninku
20.6.2014 – smer Peking
Odchádzame do Pekingu. Posledný krát nastupujeme do vlaku.
Predpokladal som, že Číňania sa budú chcieť predviesť a bude to najlepší vlak z tých troch. Predpoklad bol nesprávny. Bol najhorší. Usporiadanie bolo síce rovnaké ako v predchádzajúcich vlakoch ale sprievodca sa hneď po odchode z Ulabátaru vytratil a objavili sme ho až na hraniciach. Tváril sa, že nevie po anglicky (možno ani nevedel) a tak sme nemali teplú vodu na čajík a nevedeli sme koľko sa kde stojí. Na druhej strane vo vlaku sme objavili najkrajší jedálenský vozeň aký som videl.
Bohužiaľ bol mongolský a na hraniciach ho odpojili.
Karty sa nám už hrať nechcelo, chingis vodka došla, tak sme pozerali na ubiehajúcu púšť Gobi za oknami vlaku.
21.6.2014 – Peking
Prekročili sme mongolsko-čínske hranice. Hneď iná pesnička. A to doslova. Ako sme prichádzali na stanicu, z ampliónov hrala dychovka, všade stáli vojaci a salutovali. Vlak sa presunul do depa, kde prebehla výmena podvozkou. Je to sranda, keď celý vagón aj s osadenstvom zdvihnú, odsunú starý podvozok (širokoroschodný) a nasunú normálny.
O 14:03 prichádzame do Pekingu. Ruch, množstvo ľudí, chaos. Návšteva Tian An Men námestia, kde vás bez dôkladnej prehliadky nepustia.
Večer sme vyrazili do ulíc miestnou dopravou. Aby sme vedeli odchody autobusu, odfotil som si cestovný poriadok.
22.6.2014 – Múr a Mesto
Zakázané mesto. Sídlo dynastií Ming a Čching s údajne 9999 miestnosťami a najrozsiahlejší palácový komplex na svete. Môžem potvrdiť. Pri treťom nádvorí som už mal toho dosť. Kopec ľudí samé budovy. Pre mňa, nearchitekta, nič moc.
Po prehliadke Zakázaného mesta výbeh na čínsky múr. Trocha pohybu, výšľap na najvyšší bod múra trval 40 minút.
Večer nás v meste čakala ulička so všakovakými dobrotami. Konečne prišlo na chobotnice, kobylky, škorpióny, stonožky, …
23.6.2014 – Odchod
Koniec výletu. Odlietame z Pekingu cez Moskvu do Viedne. Trasu z Moskvy, ktorá nám zabrala 2 týždne, preletíme za 8 hodín.
Záver
Trvalo mi pol roka, kým som vedel túto cestu zblogovať. Aj tak som nespomenul dosť podstatných vecí. Napríklad to, že sa neoplatí robiť selfie, keď to človek nevie.
Potom ani nie je vidieť, kde sa človek nachádza. Alebo to, že čítať po čínsky som už vedel druhý deň.
Cesta z Moskvy do Pekingu. Na začiatku som nevedel, čo od nej čakať. Teraz to už viem: oddych, nádhernú krajinu, závan histórie a super ľudí.
