Wildspitze (3768m, Jubiläumsgrat, PD, I)

… najvyššia hora Oetztálskych Alp, druhá najvyššia hora Rakúskych Alp. To sú všetko informácie, ktoré som sa dozvedel o Wildspitze až pár dní po návrate z tejto hory.


 Po 3,5hod „spánku“ mi zvoní budík o 2.30. Na moje šťastie nemusím šoférovať, tak sa ukľudňujem tým, že sa vyspím v aute. Tlačím do seba cestoviny a 3.30 sedím v Tomášovom aute smer Vent, Rakúsko. Na parkovisko na začiatku dediny Vent, prichádzame o 7.00 - presne ako švajčiarske hodinky. Jano s Lenkou nás už čakajú. Majú za sebou 9 hod. cestu zo Slovenska. Nezávidím im a som vďačný aj za tie moje 3,5hod spánku.

Na vrchole Wildes Mannle

O 7.30 vyrážame popod lanovku smerom na chatu Breslauer Hütte (2.844 m). Tomáš si pri výstupe spomenie, že nemá pri sebe peňaženku a musí sa vrátiť do auta. Keď máme chatu na dohľad, odbočujeme doprava smerom na Wildes Mannle. Tento kopec s výškou 3023m je naša malá aklimatizácia. Z vrcholu sú nádherné výhľady na Wildpsitze a okolité vrcholy. Vegetíme, niektorí si trochu zdriemnu. Pozorujeme ako schádzajú dve lanové družstva po ľadovci Rofenkarferner. Stále sa pohrávam s myšlienkou neísť na vrchol Wildspitze klasickou cestou ale cez NO (Jubiläumsgrat) hrebeň. Z Wildes Mannle zostupujeme smerom k ľadovcu Rofenkarferner. Z turistického chodníka odbočujeme krátkym výšvihom na ľadovec. Lenka sa cíti dosť unavená a rozhodla sa, že nás počká na chodníku. Na ľadovci nacvičujeme záchranu z ľadovcovej trhliny a snažíme sa teóriu premeniť na prax. Po dvoch hodinách to balíme (v trhline nikto nezostal) a schádzame znovu na chodník. Lenka sa vybrala sama smerom k chate, tak sa ju snažíme dobehnúť. Ľadovec a riečka pod ním vytvárajú úžasne divadlo. Fotím, fotím, fotím....
O 16.30 prichádzame na chatu. Tá praská vo švíkoch a jediný voľný stôl je v tieni. Wildspitze je módny kopec a vládne tu veľká komercia. Na chatu sa dá dostať z Ventu za 3hod. a v prípade použitia lanovky na Stablein (2.356 m) za 1,5hod.
V jedálničku majú guľášovú polievku, tak zásoby jedla, ktoré nosím celý čas na chrbte idú bokom:-) Žiaľ jedálniček, ktorý máme je platný len do 16.30 a my sme prišli pár minút neskôr. Ak chceme jesť musíme isť do chaty a môžeme si vybrať z večerného jedálnička. Ten je však už bez guľášovej polievky. Pri ubytovaní zisťujeme, že aj napriek rezervácii mesiac vopred budeme spať v „notlageri“ Trochu nás to všetko rozlaďuje. Jediná útecha je, že ubytovanie nás stojí 5euro (Alpenverein). Otázne je, či sa vyspíme. Nakoniec zisťujeme, že jedna čašníčka je Slovenka (a aj šéfka + ďalšia čašníčka). Na dlhší pokec nemá čas, lebo pri 190 ľuďoch, ktorí sú ubytovaní na chate, nestíhajú.

Západ slnka - ľadovec na taliansko-rakúskej hranici  

Tekutiny dopĺňame pivom a ja s Tomášom si dávame polievku (jej obsah si dávame vysvetliť čašníčkou) a Lenka s Janom špagety. Mne polievka chutí, Jano s Lenkou nie sú veľmi nadšení zo špagiet. Vyťahujem butylku s hruškovicou...
Ideme fotiť západ slnka, ale okolité hory sú v opare, tak len skúšame nacvakať pár obrázkov. Unavení umyjeme zuby a ideme si ľahnúť. Notlager vyzerá relatívne prázdne, dúfame, že sa nenaplní hlučnými a chrápajúcimi turistami.

Budík 4.00 – vyspal som sa mizerne a to aj napriek tomu, že v Notlageri bolo ticho (mal som štuple do uši). Ostatní turisti ešte tvrdo spia. My sme sa potichu o 4.40 bez raňajok vytratili z chaty. Rozhodli sme sa pre variantu cez Jubiläumsgrat, lebo sme tušili, že „Normálka“ bude vyzerať ako víkendová nemecká diaľnica.
Za čeloviek šlapeme pod ľadovec a na okraj ľadovca prichádzame pred 6.00. Pri rannom brieždení raňajkujeme a obliekame sa do sedákov. Napriek tomu, že ľadovec je bez snehu a trhliny sú viditeľné, sa naväzujeme. Na holom ľadovci nie sú viditeľné žiadné stopy, preto si hľadáme vlastnú cestu. Zopárkrát pri prekračovaní trhlín nadávam, že som nenarástol trochu viacej.
Pod južnou stenou Wildspitze je ľadovec pokrytý snehom a preto aj orientácia je už jednoduchšia. Niektoré snehové mosty vyzerajú dosť zaujímavo a modlím sa, aby sa pod mojou mušou váhou neprelomili.

Posledné kroky pod hrebeňom Jubiläumsgrat 

Veľmi rezkým tempom prechádzame popod NO hrebeň a jeho nebezpečne vyzerajúce preveje smerom k Rofenkarjoch. Nejdeme priamo do sedla, ale tesne pred skalným hrebienkom po prešliapanej stope priamo na hlavný hrebeň. Táto varianta je strmejšia ako sa zdalo odspodu a ja v duchu nadávam, že som si namiesto paličiek nevytiahol cepín. O 8.00 začína naša „hrebeňovka“. Línia celého hrebeňa je nádherná. Podmienky na hrebeni sú ideálne – nádherný tvrdý firn.
Snažíme sa držať odstup od okraja hrebeňa, aby sme nezleteli aj s prevejom do doliny (šlapaťznovu by to nechcel nikto z nás). Záverečný úsek na severný vrchol Wildspitze je 40 stupňový firnový hrebeň. Moje pľúca sa občasne posťažujú na nedostatok kyslíka, ale nie je to tak zlé ako na Dóme.
9.15 sme na severnom vrchole Wildspitze odkiaľ je to už len na skok na hlavný skalnatý vrchol, ktorý je o pár metrov vyšší. Tu sa začínajú hromadiť ľudia, ktorí vystúpili „Normálkou“ cez Mitterkarjoch.

Pohľad z vrcholu Wildspitze na Jubiläumsgrat

Trochu sa posilníme, urobíme povinné vrcholové fotky a zostupujeme skalnatým hrebeňom na ľadovec. Tesne pod skalným hrebeňom stretávame zástupy ľudí, ktorých „vypľula“ chata, na ktorej sme spali aj my. Ľadovec sa nám zdá celkom bezpečný, tak lano zostáva v mojom batohu. Zopár trhlín sa tu nachádza, ale dajú sa ľahko preskočiť.
 Slnko začína páliť a bez slnečných okuliarov by sme asi odtiaľto odišli so snežnou slepotou. Z Mitterkarjochu schádzame ľahkou zaistenou ferratkou až na ľadovec Mitterkarferner (ak sa to ešte ľadovcom dá nazvať). Na ferrate zasa nadávam, lebo niektoré umelé stupy asi robia len pre ľudí vyšších ako 180cm. Posledný úsek pod stenou sa schádza po strmom firnovom poli posypanom skalami. My sme si hrdinsky povedali, že to dáme aj bez mačiek a nechali sme ich v batohoch. Slnko urobilo z firnového poľa kašu, na ktorej bolo umenie sa udržať na vlastných nohách. Jano si  musel vyskúšať metódu brzdenia cepínom a našťastie po pár metroch sa zastavil. Keby sa nezastaví, tak by bol dole oveľa rýchlejšie ako my, ale jeho zadok by mal viacej ako jednu dieru.
Pod ľadovcom zhadzujeme ľadovcovú výstroj a ničíme zvyšné zásoby jedla. Ja konečne vyťahujem šalátovú uhorku, ktorú si už nosím dva dni zo sebou, ale nejako nikdy neprišlo na ňu.

Zostup dolinou Mitterkar 

Zostup dolinou, kde kedysi bol ľadovec Mitterkarferner a teraz je len kopa kamenia, trvá neskutočne dlho. Slnko neznesiteľne pečie a vietor nie a nie zafúkať.
O 14.00 znovu sedíme pred chatou Breslauer Hütte (ktorá zasa praská vo švíkoch) a lejeme do seba Radlery.
O 16.30 sa zvítavame s našimi autami na parkovisku vo Vente. Na naše prekvapenie zasa nikto nevyberá parkovné. Tu sa naše cesty zasa rozchádzajú: Jana s Lenkou čaká 7hodinová cesta do Luxemburska a mňa s Tomášom 3hodinová cesta do Nemecka. Jana ešte na rozlúčku poštípe čmeliak do nohy...a nádherný víkend v horách máme za sebou.